Nostalgia - mladý frajer

Napsal Ján Domitrek (») 12. 2. v kategorii Spomienky, moje príbehy zo života, přečteno: 183×
Zaujalo mě : eetgo.cz = eet zdarma a online1200px-favorit-kolo.jpg

Mal som asi štrnásť, či pätnásť rokov a vlastnil bicykel Favorit, ktorý som z ušporených peňazí kúpil v bazare v Banskej Bystrici. Išlo teda o už použitý bicykel, ale celkom iný než som dovtedy používal. Samozrejme mal prehadzovačku a klipsy. Práve pre tieto klipsy som mal niekoľkokrát krkolomné pády, pretože som zabúdal, že prv, než zastavím treba si z klipsov uvoľniť nohy. Ale bol som frajer a rád som sa predvádzal.

V našej dedinke bývavalo krásne leto pri rieke Hron, v ktorej sme sa kúpavali a na trávnatých, či piesčitých brehoch opaľovali. Hron bol lákadlom pre splavovanie a tak jeho brehy bývali obsadené i stanmi vodákov, ktorí si obyčajne u nás v dedinke urobili prestávku.  

 02-resize

Taký stan vyrástol jedného dňa pod peším mostom. Bolo to nezvyklé, pretože tam stál len jeden stan. Podarilo sa mi zistiť, že tento stan obývajú dve krásne dievčatá. Hneď som nadväzoval kontakty a zistil som, že hovoria česky, vtedy ešte pre mňa rečou dosť nezrozumiteľnou. Tak napríklad, ráno prídem za nimi, práve sa teperili zo stanu von. Hneď ako ma uvideli kričia "nazdar Honzo"... ja udivený som sa díval dookola, kohože to zdravia, kto okrem mňa tu ešte je, nejaký Honzo? Vzápätí sa pýtajú či som už "snídal, nebo svačil", no skrátka som im nerozumel ani jednu vetu. Ja len stále "čo, čo, čo???". V ich očiach som určite vypadal ako retardovaný hlupák. V tom mojom veku som sa dievčatám už rád dvoril, ale tu som akosi nenachádzal  správny grif, veď bolo to vlastne obojstranné, že sme si len málo rozumeli. Za pár dní sme si rozumeli už lepšie.

Dievčatá boli Pražáčky a v našej dedinke mali vzdialenú sesternicu Martu. Často s Martou sedávali na priedomku jej rodného domu. Mal som pred ňou rešpekt, bola staršia než ja a tak som sa neodvážil k nim sa pripojiť. Stále som však špekuloval ako na seba upútať pozornosť . No a tak som sa preháňal na mojom favorite hore dolu po dedine. Mohli si ma všimnúť, ako som usúdil, pre značnú rýchlosť práve dolu dedinou. Opačne som tak rýchly nebol. Ale robili sa, ako by som bol len vzduch.  Akurát Marta na mňa čosi pokrikovala, ale pre hvižďanie vetriska v ušiach som nepočul čo mi chcela oznámiť. Tušil som však, že to nemalo byť nič priateľského. To ma tak rozľútilo, že som svoje úsilie ešte zvýšil a svoj šprint dolu dedinou som začínal v najvyššom bode nadmorskej výšky našej dediny. Celkom sa mi darilo, ale už som si nebol pri vysokej rýchlosti tak istý. Lenže ja som bol frajer a nemohol som to vzdať. Tak sa to raz muselo stať...

Dolu-dedinou

Svišťal som dolu dedinou neskutočnou rýchlosťou. Pre slzy v očiach som videl len rozmazane a vietor v ušiach rozptyľoval moju pozornosť, ešte aj to, že po očku som hľadal obdiv pražských krásavíc. Vôbec som nepostrehol, že z niektorého dvora vybehol na dedinu kŕdeľ husí. Keď som ich naraz mal pred sebou bolo už neskoro a nemohol som nič robiť. V plnej rýchlosti bez brzdenia som do husí napálil. Všade lietalo perie, škriekanie a gagotanie husí mi znelo v ušiach po dobu čo som vzduchom so svojim bicyklom predvádzal saltá. Dopadol som v neúctivej polohe šmykom z časti tvárou, z časti po dlaniach, z časti po kolenách na prašnú dedinskú cestu. Ešte dlho sa víril prach, husi lietali ako besné, kým som sa pomaly zviechal zo zeme. To všetko pred očami mojich krásavíc z Prahy. Nevnímal som ich účasť pomôcť mi, pretože viac ako bolesť ma drvila hanba a vlastné poníženie, že som takto neslávne zakončil moje predvádzanie.

Našťastie pre túto príhodu, nemal som nič zlomené, nič vyvrtnuté, len škaredé odreniny zo styku s prašnou dedinskou cestou. Rýchle som vstal, nesmel krívať, či fňukať, aby som nezhoršil, už tak pre mňa špatnú situáciu. Zdvihol som bicykel, narovnal korman a akoby sa nič nestalo, frajersky som odfrčal s vypätím všetkých síl preč.

Pražské dievčatá som už nikdy viac neuvidel. Asi v ten deň odišli. Ja som bol rád, pretože dlhé dni som nosil na sebe pamiatku tohto držkopádu. Aspoň som im nič nemusel vysvetľovať a podrobovať sa ich prípadnej ľútosti.

Často na túto udalosť spomínam, dnes už so smiechom, ale i s ľútosťou. Veď mohol som si uchovať krásne priateľstvo možno až dodnes . Mohol, ale pre moju frajerinu sa tak nestalo. Práve preto ma to mrzí, veď takáto príležitosť už nikdy nenastane. Zostala mi len akási prchavá a nepríjemne trpká spomienka... A čo Pražáčky, tie na to dávno vo víre veľkomesta zabudli. Určite si na nejakého dedinského burana už nikdy nespomenú... nikdy, hrozné slovo nikdy, táto chvíľka sa v čase márne rozplynula a to je to smutné... čas a príležitosť sa už nikdy nevrátia. 

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentáře

Zobrazit: standardní | od aktivních | poslední příspěvky | všechno
Článek ještě nebyl okomentován.


Nový komentář

Téma:
Jméno:
Notif. e-mail *:
Komentář:
[*1*] [*2*] [*3*] [*4*] [*5*] [*6*] [*7*] [*8*] [*9*] [*10*] [*11*] [*12*] [*13*] [*14*] [*15*] [*16*] [*17*] [*18*] [*19*] [*20*] [*21*] [*22*] [*23*] [*24*] [*25*] [*26*] [*27*] [*28*] [*29*] [*30*] [*31*] [*32*] [*33*] [*34*] [*35*] [*36*] [*37*] [*38*] [*39*] [*40*] [*41*] [*42*] [*43*] [*44*] [*45*] [*46*] [*47*] [*48*] [*49*] [*50*]   [b] [obr]
Odpovězte prosím číslicemi: Součet čísel čtyři a devět